Stredná odborná škola, Pruské


Žiaci 1. ročníka SOŠ sa zapojili do projektu Generations@schols. Uskutočnili sa 2 stretnutia. Prvé stretnutie s dôchodkyňou pani Vavríkovou v záhradnom prostredí pri krbe. Spomínala na svoju mladosť a na chvíle, ktoré využívala na rôzne zaujímavé činnosti. Štrikovanie na ihliciach je pomerne náročné, ale ukázala nám aj iný spôsob štrikovania na hrabliach. Táto práca zaujala nielen dievčatá ale aj chlapcov, ktorí si vyskúšali štrikovanie na hrabliach a vytvorili spoločne pekný šál.

Ďalšou časťou stretnutia generácií bolo rozprávanie a názorná ukážka krojov.
Podľa kroja sa vedelo, z ktorého kraja dievča pochádza. Ukázala nám kroj zo Zliechova, pestro vyšívaný a jemne skladaný. Vysvetlila zároveň techniku vyšívania krojov. Dievčatá na bábike obdivovali kroj pre ženy a niektoré banovali, že už sa kroje nenosia. Chlapci obdivovali vyšívané košieľky, ktoré veľkosťou už pre nich nezodpovedali, ale boli také pekné, že si ich priložili na seba a s pani Vavíkovou sa spoločne odfotili. Veď to boli košieľky jej synov z detstva.

Beseda ďalej pokračovala na tému „Drápanie peria a výroba masteničiek“.
Pani Vavríková nám rozprávala o drápaní peria na dedine v dome, kde mali dievku. V takýchto rodinách chovali husi, aby pripravili do výbavy dievčaťa periny (duchny) naplnené perím. Pri drápaní sa rozprávali rôzne historky a na záver sa pripravila „homola“, to gazdiná upiekla koláče a ponúkla aj čaj s pálenkou. Mládenci vbehli do miestnosti a vypustili vrabca, ktorý splašene lietal a tým rozfŕkal perie v miestnosti. Gazdiná ich potom hnala metlou.

Z veľkých pier (to boli brká) sa vypletali masteničky. Perá sa spájali bielym cvernovým špagátom. Koniec nite sa vkladal medzi perá a otáčal sa jedným smerom. Špagát sa omotával raz hore a raz dole po jednom pierku. Je to dosť náročné, ale my sme si to mohli vyskúšať. Masteničky z peria sú teraz málo dostupné v obchodoch, lebo ich nahradili umelé alebo silikónové. Chlapci sa smiali, že takéto brká, ale farebné, nosili v indiánskych čelenkách, keď sa hrávali.

Zaujímavou témou boli výšivky. V zime ženy a dievčatá vyšívali obrusy, obrazy, ktoré potom predávali na jarmoku. Vyšívali na ľanové plátno, to bolo jemnejšie a belšie, ale aj na zrebné plátno, ktoré bolo hrubé a vydržalo dlhšie, lebo bolo pevné, doma tkané. Zrebné plátno sa používalo aj ako plachta do postele. Zasmiali sme sa, keď nám povedala, že dievčence sa utierali do ľanových uterákov, ktoré plnili funkciu dnešného pílingu na vyhladenie pokožky. Preto mali vždy líca červené ako ruže. Vyšívanie sme si vyskúšali a veríme, že mnohé dievčatá sa k tejto záľube vrátia. 


 Druhé stretnutie v Klube dôchodcov v Pruskom

 
Ďalšie stretnutie sa uskutočnilo so staršou generáciou našich žiakov v Klube dôchodcov. Boli to ženy dôchodkyne, ktoré rady spievajú a venujú sa ľudovému folklóru. Rozprávali o pruštianskom kroji, ktorý bol jednoduchý, modro-biely s nepatrnou výšivkou. „Rubáš“ sa nosil ako košeľa či spodnica. V lete ženy nenosili nohavičky, ale v zime nosili „bombarďáky“, ktoré siahali po kolená na gumičku stiahnuté. Dnes by sa dievčatám pod minisukne nezmestili ba ani do úzkych moderných nohavíc. Tak, ako povedali tetky, „móžu banuvac, lebo boli vzdušné, ceplé a chránili ich od prechladnutia“. Muži sa obliekali do kroja ušitého z domáceho konopného plátna a bieleho súkna. Dbali aj o vlasy, boli dlhšie a aby sa leskli, natierali ich bravčovou masťou (namiesto dnešného moderného gélu na vlasy). Na hlave nosili čierny klobúk – širák zhotovený z čierneho súkna.

Ďalšou témou besedy bolo „Domáce kúpanie“.
V dedine boli obecné studne, z ktorých sa brala pitná voda. Na kúpanie sa  používala dažďová, zachytená do drevených sudov. Keď sa rodina išla kúpať, najskôr nastúpili malé deti, tie boli menej špinavé a postupne až dospelí. Tak sa v jednom sude a v jednej vode vykúpala celá rodina. Potom vodu vylievali na dvor a pred dom, aby sa neprášilo, keď zametali prútenou metlou.

Pranie: Tam, kde bol blízko potok, prala gazdiná na potoku. Používalo sa šichtové mydlo, drevená štvornožka, na ktorej máčala a piestom plieskala prádlo. Najhoršie bolo v zime, keď museli v potoku vyrúbať otvor do ľadu. Veľa krát sa stalo, že ľad sa prelomil a gazdiná čľupla do ľadovej vody. Na zohriatie si nosili v „konvičke“ horúci čaj, ktorý bol „zapražený“ (bola v ňom pálenka). Preto nebolo čudné, že niekedy si práčka pri praní aj spievala.

Rozprávali nám historky, keď chodili chlapci na vohľady. Tak sa stalo, že od susedov Janko išiel večer a vyskočilo naňho z poza  plota strašidlo. Bol to jeho sok oblečený v bielej plachte. Janko sa ho spýtal „strašidlo, čo tu robíš?“ dostal odpoveď „no straším!“ a Janko po pruštiansky „šak ja sa ca nebojím“. „No vec ja teba nestraším.“ A tak Janko pokračoval za svojou milou na vohľady a jeho sok nahnevaný išiel domov. Strašením Jankovi nezabránil ísť na vohľady.

K chutnému čaju nám pripravili fazuľovú kašu, ktorá sa varila v domácnostiach zo zemiakov, fazule a ryže zaliata smaženou cibuľkou. Pôvodne sa zapíjala kapustnicou alebo kyslým mliekom. Tento recept sme si odniesli domov. 

Pieseň „V tom pruštianskom krásnom kraji“ sme spoločne spievali s našou skupinkou na rozlúčku a veríme, že sa ešte stretneme a budeme sa mať čo učiť od našej staršej generácie.


Fotogaléria
8971