MŠ Velehradská, Bratislava
Miesto konania: MŠ Velehradská 24, 821 01 Bratislava
Vedenie a spracovanie projektu: PaedDr. Izabela Holá
Konanie udalostí v škole: od 20.apríla do 7.júna 2012
Fotogaléria
1/ 20.04.2012
1/ 20.04.2012 – bolo prvé stretnutie s bývalou reprezentantkou ČSSR v basketbale a členkou horolezeckého oddielu TJ Svit, Ibolyou Minárikovou, sedemdesiatjeden ročná, po skončení rozprávania z jej detstva si deti vyskúšali cvičenie na FIT loptách a jej rozprávanie vyjadrili kresbou.Počas stretnutia informovala deti, že žije v Košiciach, je to prvé veľké mesto na Slovensku po Bratislave, ktorá je hlavným mesto. Deti hovorili, čo znamená – hlavné mesto. Zo svojho života im hovorila, že sa narodila ešte počas vojny, rodičia ju viedli k láske k prírode a k športovaniu. Celý život športuje a veľa chodí do prírody. Obľubuje Vysoké Tatry. Vystúpila už na 23 končiarov- je horolezkyňa. Spýtala sa detí čo horolezec potrebuje /mačky, lano, kliny, kladivo.../. Okrem toho hrávala basketbal, bola reprezentantkou Československa a len jeden bod chýbal ich oddielu, aby boli majstri. Na tréningy chodili ráno pred vyučovaním. Chodili peši, rodičia ich nevozili. Museli si udržiavať kondičku – veľa behávali a aj teraz veľa športuje- cvičí ZUMBU, PILATEST a veľa pláva. Krásy Tatier chce ukázať aj svojím štyrom vnúčatám. Vie po maďarsky – naučila deti dva základné pozdravy: Ahoj – Szia, Dobrý deň – Jónapót. Rozprávanie o Slovensku dopĺňala ukážkami na mape. Jej rozprávanie deti graficky znázornili. Na ich obrázkoch sú Vysoké Tatry, mesto Košice, Bratislava, Kriváň a jej aktivity. Počas pohybových cvičení si deti vyskúšali cvičenie na fit loptách a niektoré prvky ZUMBY. Viď fotodokumentácia.
2/ 24.04.2012
2/ 24.04.2012 – deti sa stretli s bývalými reprezentantkami ČSSR v krasokorčuľovaní, v tenise a toho času trénerkami krasokorčuliarok a malých hokejistov v zdokonaľovaní techniky korčuľovania, Dagmar Schefferovou a Eleonórou Tehlárovou, dobrými priateľkami už šesťdesiat rokov.Počas besedy s deťmi priblížili deťom krasokorčuľovanie ako šport, ktorý patrí medzi zimné a veľmi náročné individuálne športy. O tom kto a kedy začal korčuľovať nemáme síce žiadne doklady, ale v Piešťanoch v múzeu je kostená korčuľa, jej vek historici odhadujú na 5 000 rokov a pravdepodobne je to najstaršia korčuľa na svete.
Z histórie korčuľovania deťom priblížili :
- prvý korčuliarsky klub vznikol v Bratislave pred sto štyridsiatimi rokmi,
- prvé ľadové plochy boli pod holým nebom – vonku, usporiadali sa na nich rôzne slávnosti, na ktorých hrávala vojenská hudba,
- zmeny nastali po skončení vojny -ľadová plocha bola už umelo chladená, čím sa zaručilo predĺženie sezóny – tréningov,
- slávny a vo svete známy krasokorčuliar bol Karol Divín, ktorého trénoval jeho otec, bol na neho veľmi prísny. Bol jedenásťkrát majster republiky, dvakrát majster Európy a na olympiáde získal striebornú medailu.
- prvý na svete skočil štvoritý skok Bratislavčan Jozef Sabovčík. Okrem toho bol šesťkrát majster republiky, dvakrát majster Európy a na olympiáde získal bronzovú medailu.
- súrodenci Romanovci boli zase známy tanečný pár.
Priniesli deťom ukázať množstvo fotografii zo súťaží, kufrík krasokorčuliara, kde mal uloženú kazetu s hudbou, na ktorú jazdil a vrch kufríka zdobili nálepky z miest, kde bol krasokorčuliar počas súťaže ubytovaný. Po skončení ich deti kreslili – viď fotodokumentácia. Zaujímavosťou je, že od malička - od piatich rokov - až doteraz sú dobré kamarátky, nikdy sa nepohádali a vždy si pomáhali a pomáhajú. V súčasnosti učia deti korčuľovať, trénujú malé krasokorčuliarky a učia techniku korčuľovania malých hokejistov. Veľmi by ich potešilo, keby sa im podarilo „vychovať“ aspoň jednu úspešnú krasokorčuliarku, ako boli Sabovčík, Nepela. Preto trénujú deti, aby taký talent objavili. Deťom zdôraznili, že počas celého života sa pohybujú na ľadovej ploche a preto sú veľmi otužilé a neboli v priebehu života choré – nemali chrípku, angínu, nádchu, kašeľ a aj im odporúčajú, aby sa veľa otužovali a pohybovali na čerstvom vzduchu.
Deti im porozprávali aké športy robia, či bývajú choré, kto vie korčuľovať, ako sa otužujú. V závere s deťmi cvičili niekoľko jednoduchých prvkov baletu, a v záhrade deti absolvovali cvičenia pre zdravie, cviky na rozvíjanie pohybových zručností a cviky na rozvíjanie koordinačných schopností– obratnosť, šikovnosť a pohyblivosť s dôrazom na správne držanie tela.
Vysvetlili deťom, že v každom športe je potrebné naučiť sa rýchlo reagovať na zvukový a svetelný signál, napr.: na štart, zmenu smeru, polobrat, alebo celý obrat, alebo vedieť sa rýchlo orientovať, či už na ľade, ihrisku, či v telocvični a zaujať rýchlo dané postavenie. Preto je dobré naučiť sa rýchlo plaziť, rýchlo prekračovať prekážky, rýchlo robiť prevaly bokom..., či v najrýchlejšom a v čo najkratšom čase prekonať danú vzdialenosť, napr.: 50m. Ich organizmus by sa nemal rýchlo unaviť pri dlhodobejších pohybových cvičeniach.
3/ 04.05.2012
3/ 04.05.2012 – uskutočnilo sa plánované stretnutie so záhradkárom Ing. Františkom Hrdinom, šesťdesiatšesť ročným, ktorý si pestuje sadeničky, priesady so semienok, sadenie semienok s deťmi.Počas stretnutia im porozprával v krátkosti svoj životopis. Pochádza z dedinky pri Trnave – Hrnčiarovce. Obyvateľov tejto dedinky prezývali „Kapustári“, lebo pestovali kapustu, v susednej dedine pestovali veľa mrkvy, volali ich „Mrkvári“ a v ďalšej chovali veľa koní, volali ich „Žrebčári“. Do materskej školy nechodil, lebo nebola v ich dedine, ale veľa vonku behal, skákal, pomáhal pásť husi, sliepky, kozu. Ich rodina si všetko dopestovala sama, doma si piekli aj chlieb, ktorý im vydržal aj štrnásť dní prikrytý bielym plátnom. Chovali „svinky“, robili si klobásky, doma mali sliepky a tie im znášali vajíčka. Skoro nič si nemuseli kúpiť. Narodil sa rok po skončení vojny a zaujímavosťou je, že v ten deň sa narodila aj jeho sestra, ktorá žije v Kanade a jeho vnučka Lucka.
V základnej škole mali deti svoje políčka, kde si pestovali mrkvu, šalát, reďkovku, cibuľku, učili sa okopávať, polievať, plieť zelinu medzi hriadkami. Obedy im v škole nevarili, ale museli si nosiť z domu chleba potretý bravčovou, či husacou masťou. Niekedy si chleby vymieňali, lebo deti z lepších rodín nosili chleby s maslom a so salámou.
Spomína si, že doma deti museli veľa pomáhať, lebo mali veľký vinohrad, ovocný sad s čerešňami, višňami, slivkami, jablkami, hruškami a orechmi. Čerešne, ktoré dozrievali v máji volali májovky. Hrušky, ktoré zreli v júli volali „júlovky“.
Po skončení základnej školy chodil na strednú školu v Modre, kde sa učil ako pestovať vinič – hrozno a ovocné stromy. Potom chodil na vysokú školu do Ledníc /na Morave/, kde bývali na zámku v koniarni. Sami si museli kúriť, aby im nebolo zima. Pri zámku boli veľké jazerá, kde sa chodili korčuľovať.
Po skončení štúdia na vysokej škole sa zamestnal v Bratislave v Ústrednom kontrolnom poľnohospodárskom ústave, kde skúšali nové pestovať odrody semienok, skúšali či semienka dobre klíčia, či nie je medzi nimi veľa nečistôt? Neskoršie určité obdobie robil aj vo vinárskych závodoch, kde skúmal ako správne pestovať, ošetrovať a ochraňovať vinič vo vinohradoch. Niekedy dávali do pôdy aj injekcie, aby zistili, ktoré choroby škodia viniču /plesne, huby/. Pred odchodom do dôchodku , keď sme ešte neboli v Európskej únii, kontroloval na hraniciach aké rastlinky sa k nám vozia zo sveta, či nie sú v kamiónoch škodlivé organizmy, či ovocie alebo zelenina nie sú nakazené nejakou chorobou. Teraz je už na dôchodku – nemusí chodiť do roboty, ale pestuje zeleninu, ovocie, kvetinky pre svoju rodinu, chová sliepočky. Stará sa o svoje štyri vnučky, ktoré vodí do škôlky a toto chce naučiť aj ich.
Po skončení rozprávania deti s ním sadili semienka, upozornil ich ako sa o zasadené semienka majú starať. V priebehu celého mesiaca im pravidelne kontroloval klíčiace semienka, upozorňoval ich na nedostatky a odporučil im, aby sadeničky zasadili na hriadku, ktorú si vytvorili v záhrade. Táto spätná väzba deti veľmi motivovala a starostlivosť o záhradku sa im stala samozrejmosťou.
4/ 07. 05. 2012
4/ 07. 05. 2012 pozvanie prijala pani Jarmila Hukelová. Na začiatok stretnutia sa je deti predstavili. Informovala ich, že aj ona chodila presne do tejto ich triedy a veľa sa v ich škole nezmenilo, dokonca na podlahe je tá istá guma, kryty na radiátoroch sú tiež tie isté, stoly v jedálni sú tiež ešte z jej detstva. Mreže na terase boli také isté, ale majú pekne upravenú záhradu, nové WC, nábytok v triedach, nové umývadlá...nové plastové okná... Deti boli z toho prekvapené. Do „škôlky“ sa vždy veľmi tešila. Mala tu veľa kamarátov, spolu sa hrávali a nikdy si neubližovali. Mali veľmi dobrú pani učiteľku. Do základnej školy chodila na ulici Kvačalu. Tá škola je už zrušená. Hoci sa v „škôlke“ veľa hrávali, málo sa učili. Nevedeli také veci o svete, prírode, ľudskom tele, zvieratách ako vedia teraz jej vnúčatá. Po základnej škole chodila na strednú školu na Metodovej ulici, ktorá sa volala „esvéeška“. Taký typ školy už dávno neexistuje. Potom chodila na vysokú školu a študovala špeciálnu pedagogiku. Má dve deti a štyri vnúčence a všetci tiež chodili a ešte aj dve vnúčatá chodia do tejto „škôlky“. V škole sa učili ruštinu a nemčinu. Na školskom dvore pri Základnej škole Kvačalová bola voľakedy veľká lúka, kde sa hrávali a robili atletiku. Po vyučovaní sa chodili korčuľovať, s rodičmi počas voľných dní chodili na turistiku na Železnú studničku. Zo školy chodili veľa na výlety. Teraz sa už tak často nechodí. Počas študentských čias veľa športovala a veľmi rada robila rôzne ručné práce. V škole ich naučili vyšívať, „štrikovať“, háčkovať, prišívať gombíky a štopkať. Urobila si sveter, rukavice, šál, čiapku, lebo vtedy to nebolo dostať kúpiť a aj keď to bolo dostať kúpiť v obchode, nebolo to také pekné ako teraz. Potom mali všetci rovnaké rukavice, čiapky, šále a nepoznali si ich a deti a študenti to nemali radi – vyzerali ako by mali uniformu.V druhej časti stretnutia ich naučila háčkovať náramky priateľstva – základná retiazka. Deti boli upozornené na bezpečnosť pri ručnej práci s háčikom a niekoľkokrát sa im vysvetlil postup činnosti. Takmer všetky prítomné deti to dokázali a domov si odnášali náramky priateľstva pre všetkých členov rodiny.
5/ 09.05.2012
5/ 09.05.2012 sa uskutočnilo plánované stretnutie s farmaceutkou PhDr. Veronikou Mislovičovou, šesťdesiatjeden ročnou vysokoškolskou učiteľkou, asistentkou praktických cvičení z Farmaceutickej fakulty UK v Bratislave. Najprv deťom porozprávala niečo zo svojho detstva. Vyrastala neďaleko našej „škôlky“, mala veľa kamarátov a veľa sa spolu vonku hrávali na ceste, lebo chodilo málo áut. Dnes sa to už nesmie. Dobre sa učila a páčila sa jej chémia, preto aj vyštudovala farmáciu, kde učili študentov rôzne chemické reakcie, ktoré vznikajú pri výrobe liekov, mastičiek pre chorých.Vysvetlila deťom, čo je farmácia (...veda, ktorá vyrába lieky...) a čo je farmaceutická fakulta – „škola“, kde sa učia študenti – budúci farmaceuti ako sa vyrábajú lieky, ktoré sa potom predávajú v lekárni tým, kto ich potrebuje. Na elementárnej úrovni vysvetlila deťom:... farmácia - to je vlastne chémia a chémia to sú rôzne látky, ktoré poznáme i menej poznáme a tie akoby mali malé ručičky, ktorými sa pochytajú, spájajú a vytvárajú väzby, chemické reakcie. Takéto chemické reakcie poznáme všetci z maminej kuchyne, keď varí.
Potom deťom ukázala najjednoduchšie chemické reakcie:
-pohár čistej vody a v nej rozpustila lyžicu soli, pomiešala, ...“ak ju nevidíme, molekuly sa spojili, teda pochytali sa za ruky, reakcia bola pokojná,“
-opäť vzala pohár čistej vody a v nej rozpustila lyžicu kryštálového cukru pomiešala, ....“ak ju nevidíme, molekuly sa spojili, teda pochytali sa za ruky, reakcia bola pokojná, priateľská“. Farmaceutka vysvetlila deťom, že „...ani v jednom pohári nevidíme soľ a kryštálový cukor a keď tie poháre poprekladáme nevieme povedať, kde bola vo vode rozpustená soľ a kde kryštálový cukor...“
Deti reagovali:...“môžeme to lyžičkou ochutnať, alebo sa napiť...“
Farmaceutka:...“pri chemických pokusoch sa nič nesmie chutnať, lebo nevieme, či by to nebolo pre nás nebezpečné...“
....upozornila deti, že ak si doma sladia čaj, robia chemický pokus s cukrom – so sacharidom.
Potom ukázala deťom ďalšiu chemickú reakciu:
-do pohára čistej vody dala sódu bikarbónu a pomiešala lyžičkou, sóda vo vode zašumela, skoro vykypela, prebehla nepokojná reakcia...pripomenula deťom, že sódu bikarbónu používa mama do koláča, aby bol mäkký,
-do ďalšieho pohára s čistou vodou dala ocot, pomiešala, voda sa sfarbila do žlta – ako čaj, prebehla pokojná reakcia, lebo z pohára nič nevykypelo, potom pridala do tohto roztoku lyžičku sódy bikarbóny, prebehla nepokojná reakcia, tieto chemické látky sa spolu nekamarátia, v pohári vznikol plyn-kysličník uhličitý, ten sa nechce s chemickými látkami kamarátiť, vypenil sa, vyparil sa do ovzdušia.
Niektoré chemické látky sa tak nemajú radi, my o nich nevieme nič, a keď sa miešajú dokopy, vybuchnú, sú pre nás nebezpečné, ale v chémii sa učíme, ktoré sa spolu môžu miešať a tak sa vlastne vyrábajú lieky, ktoré majú liečivé účinky. V prírode existujú nielen chemické prvky s liečivými účinkami, ale aj liečivé rastlinky. Voláme ich liečivé rastlinky a bylinky. Deti menovali liečivé rastlinky, ktoré poznajú: púpava lekárska, hluchavka, žihľava, prvosienka, materina dúška - tymián... Farmaceutka im priniesla niekoľko obľúbených byliniek, ktoré sa používajú v kuchyni: mäta – varí sa z nej čaj, používa sa na kašeľ, prečistí dýchacie cesty, lepšie sa dýcha, alebo keď bolí žalúdok, pije sa čaj, má mentolovú chuť, jej podobná je medovka, ale ona vonia citrónovo a preto ich rozoznávame podľa vône. Veľmi používanou bylinkou je levanduľa, vo Francúzku sú celé polia, usušené kvety silno voňajú a plnia sa nimi vrecúška, dávajú sa k hlave počas spánku, aby sa lepšie – pokojnejšie zaspávalo. V kuchyni sa často používa majorán do fašírky, alebo oregáno na mäso, kari korenie na pizzu. Tieto korenia sa používajú v Indii, Číne.
Na záver besedy si deti vyskúšali vedecký experiment: Farebné príšery. Pracovali v štyroch menších skupinkách. Potrebovali štyri sklené fľaše, ocot, sódu bikarbónu, prostriedok na umývanie riadu a potravinársku farbu. Fľašu naplnili do polovice octom, pridali väčšie množstvo prostriedku na umývanie riadu a kvapku potravinárskeho farbiva. Fľašu jemne zatriasli, aby sa obsah premiešal a potom opatrne nasypali plnú čajovú lyžičku jedlej sódy. O niekoľko minút sa z fľaše začala valiť farebná pena. Pri tejto chemickej reakcii, keď sa zmiešal ocot s jedlou sódou vytvoril sa plyn – kysličník uhličitý. Ten v octe spôsobuje bublinky a tie s prostriedkom na umývanie riadu reagovali a vytvárali penu. Pena sa začala tlačiť von, pretože nemala dostatok miesta vo fľaši.
V záhrade pani Vierka naučila deti hry Krvavé koleno a Varí sa to, pečie sa to - hry, ktoré hrávala so svojimi kamarátmi. Pravidlá sú veľmi jednoduché, deti ich hneď pochopili a hry sa zahrali.
Pravidlá hry Krvavé koleno : deti urobia kruh, v strede - v drepe, je jedno dieťa- krvavé koleno. Deti chodia do kruhu a prstom ukazujú na „krvavé koleno a hovoria: prvá hodina odbila, krvavé koleno ešte spí. Druhá hodina odbila, krvavé koleno ešte spí. Tretia hodina odbila, krvavé koleno ešte spí. Štvrtá hodina odbila, krvavé koleno ešte spí.....Jedno dieťa zakričí: “Pozor, už ide!“ Dieťa v drepe vyskočí a snaží sa niekoho chytiť – ten je potom „krvavé koleno“
Pravidlá hryVarí sa to, pečie sa to:deti utvoria kruh, v strede je položená lopta. Hráči stoja a hovoria: „varí sa to, pečie sa to a zje to...“ vykríknu niekoho meno a rozutekajú sa. To dieťa chytí loptu, zakričí stop a vybíja najbližšie stojace dieťa, ktoré sa môže rôznym spôsobom uhýbať.
6/ 10. 05. 2012
6/ 10. 05. 2012 v odpoludňajších hodinách prišla medzi deti Mgr. SkarletOndrejčáková, marketingový špecialista. S deťmi viedla rozhovor o svojom detstve. Pripomenula im, že veľmi rada cvičila, od mala športovala, hrávala basketbal, volejbal, hádzanú a doteraz každý deň sa tejto záľube venuje nielen ona, ale celá jej rodinka. Dcéra Sonička s ockom pravidelne cez víkend bicyklujú a korčuľujú na kolieskových korčuliach, syn Gregorko chodí na plávanie a atletiku a každý večer si zabehajú. Počas svojho života nebola vážne chorá a choroby z prechladnutia a chrípky sa im vyhýbajú. Počas besedy deti odpovedali na otázky:1.Prečo je dobre športovať? (...aby sme boli zdraví, nemali choré srdiečko, aby sme neboli tlstí, mali veľké pľúca, veľa vládali, mali dobrú kondičku, aby sme nepotrebovali ortopéda, nedostali infarkt, aby nás neboleli kolená... aby sme mali veľa kamarátov, vedeli správne tráviť voľný čas...aby sa nám dobre dýchalo...aby sme boli disciplinovaní, mali dobrú náladu, dobre sa učili... )
2. Ako nám pomáha šport? (...učíme sa byť disciplinovaní, mať nejaké ciele, vedieť správne tráviť voľný čas, ...)
3. Čo je to kondička? (... to je, že dlho vládzeš behať, vieš správne dýchať, vieš dobre cvičiť, pekne držíš chrbát...).
V druhej časti stretnutia s deťmi si deti zacvičili prvky ľahkej atletiky na elementárnej úrovni, rozcvičili sa a potom absolvovali vytrvalostný beh ...asi 800 metrov –okolo areálu školy. Po skončení ich upozornila, že nie je správne po takomto behu si sadnúť, prípadne ľahnúť na trávičku – dôjde k stuhnutiu svalstva – potom je bolestivé. Deti rozdelila do dvoch družstiev a zabehli si prekážkový beh, potom štafetový beh a orientačný. Deti získali skúsenosť z rozdielnosti medzi týmito behmi a rozvíjali si hrubú motoriku, snažili sa pravidlá dané Skarlet plniť. Hoci bolo stretnutie v odpoludňajších hodinách, keď sa deti rozchádzajú domov, v tento deň nikto sa neponáhľal a všetky prítomné deti sa stretnutia zúčastnili a vôbec sa im nechcelo s pani Skarlet rozlúčiť.
Deti majú denne pohybové cvičenie, ale cvičenie s matkou ich kamaráta bolo pre ne zážitkom a niekoľko dní po tomto stretnutí si vyžadovali ich opakovanie v rámci denného harmonogramu.
7/ 11. 05. 2012
7/ 11. 05. 2012 medzi deti na základe pozvania prišla stará mama našej Katky, pani Klárika Čápová. Počas stretnutia deťom povedala, že jej mama nikde nepracovala, bola domáca – starala sa o deti, nákupy, varila, prala, starala sa o záhradu pri dome. Do „škôlky“ chodila len niekoľko dní. Pretože bola veľmi bojazlivá, plakávala, mama ju nechala doma. Hrávala sa na dvore a mala veľa kamarátok. Pamätá si, že keď mala päť rokov, dostala týfus a ležala v nemocnici. Práve bolo Mikuláša. Prišiel aj do nemocnice. Priniesol veľa hračiek, kníh, ale tie museli ostať v nemocnici, lebo vtedy si deti nemohli nosiť do nemocnice nič a ani nič si domov odniesť. V škole sa dobre učila, mali rôzne krúžky, ale nie také ako sú teraz. Mali výtvarný krúžok, krúžok športových hier a ručných prác. Na tomto krúžku sa učili vyšívať, háčkovať, pliesť, šiť jednoduché oblečenie na bábiky, prišívať gombičky, „štopkať“....Spomína si, ako si jedna jej spolužiačka na tomto krúžku strčila háčik do ucha a jedna si zase pichla ihlicou do brucha, musela ísť s nimi učiteľka do nemocnice, lebo vtedy neboli ešte mobilné telefóny a len niektorí ľudia mali doma telefón. Nebolo možné zavolať mamu. Veľmi rada šila, najprv pre bábiky, potom aj pre seba. V niektorých časopisoch boli strihy, ktoré sa dali vystrihnúť a prekresliť na látku. Potom sa to vystrihlo a zošilo. Niektoré rodiny mali šijací stroj, aj ona túžila mať, preto si veľmi dlho šetrila, aby si ho mohla kúpiť. Potom si ušila blúzku, sukňu, nohavice a „uštrikovala“ si aj sveter. Z jej mladosti priniesla deťom ukázať časopisy so vzormi na vyšívanie, podľa ktorých mala vyšitý obrázok sloníkov, vtáčikov, kvetiniek. V rodinnom albume deti objavili jej zvláštny účes – dva dlhé vrkoče nad ušami s veľkými bielymi mašľami. S úsmevom si prezerali fotky s hračkami – bábika, kočík, macík. Vydedukovali, že vtedy deti nemali plyšové hračky, a všetky bábiky a mackovia boli rovnakí. V druhej časti stretnutia si deti vyskúšali vyšívanie. Každé dieťa dostalo kúsok látky na vyšívanie– kanavy. Dostali informáciu, že okrem kanavy sa vyšíva aj na panamu, plátno. Pri vyšívaní sa používajú ihly s tupým koncom, aby sa látka na vyšívanie nepoškodila a špeciálne farebné bavlnky. Deti boli upozornené na bezpečnosť počas vyšívania. Vyšili si rôzne tvary - bez predkreslenia ( dom, strom, pohár, tulipán...), dve deti zvládli – pochopili - vyšívanie krížikom. Deti svoj výtvor venovali mame – bolo pred sviatkom Dňa matiek.8/ 15. 05. 2012
8/ 15. 05. 2012 nás navštívila Táničkina stará mama – pani Ľubica Uhrínová, bývalá ekonómka. Deťom ukázala postup pletenia – teda „štrikovania“. Najprv deťom priblížila svoje detstvo. Podobne ako predchádzajúce návštevy im pripomenula, že keď bola malá nemala toľko hračiek ako majú deti teraz. Ona nemala také pekné detstvo, ako majú teraz jej vnúčatá. Neboli ani také pekné hračky a bolo ich veľmi málo. Mamy museli na ne stáť v rade. Mala macíka Miška a bábiku Nylónku, ktorú jej ušila maminka z veľkého obdĺžnikového kusa látky, v strede vypchala hlavu, obviazala špagátom, potom nožnicami nastrihla z boku ruky, obšila, obšila telo a opäť prestrihla zvyšnú časť látky na nohy a obšila. Takáto bábika sa volala „handerbábika“. Teraz sú takéto bábiky opäť veľmi moderné. Malé dievčatká ich často dostávajú ako darček. Voľakedy sa školy delili na chlapčenské a dievčenské. Chlapci nesmeli chodiť s dievčatami do jednej triedy, ale ani do jednej spoločnej školy. Pamätá si, že keď bola šiestačka zrušilo sa to a chodili do zmiešanej školy ako sú teraz. Pri škole mali veľký dvor s basketbalovými košmi a tak veľa hrávali basketbal. Veľmi sa jej táto loptová hra zapáčila a od desiatich rokov hrávala za Telovýchovnú jednotu ROZVOJ, neskoršie za Športový klub SLOVAN a LOKOMOTÍVA. Za „Lokomotívu“ sa stali majstrami Československa. Vtedy ešte Slovenská republika nebola. Za mlada veľmi rada vyšívala a „štrikovala“. Pretože celá rodina chodila rada lyžovať, všetkým uplietla teplé svetre, lebo vtedy neboli v obchode otepľovačky a ani to nevedeli mamy doma ušiť. Všetky teplé veci si museli vyrobiť sami. V časopisoch boli rôzne vzory a podľa toho sa plietlo – priniesla ukázať jej lyžiarsky sveter spred päťdesiatich rokov – s vypleteným nórskym vzorom, ktorý je opäť veľmi moderný. Teraz sa takéto vzory robia už strojmi pomocou počítača. Dnešné mamy nemajú toľko času. V druhej časti boli deti oboznámené ako sa pletie, ukázala im postup a každé dieťa dostalo už začatý kúsok pletenia a mohlo pokračovať. Táto forma ručnej práce im robila viac problémov ako háčkovanie. Niektoré deti nevedeli pochopiť prevliekanie vlny cez očko, ale našla sa malá skupinka, ktorá si postup rýchlo osvojila. Činnosť deti veľmi zaujala, deti boli pozorné a disciplinované.9/ 16. 05. 2012
9/ 16. 05. 2012 deti pozvali medzi seba Julkinho ocka – Viliama Kollera. List sme mu napísali preto, lebo niektoré návštevy v triede – bývalé reprezentantky v basketbale - ho spomenuli ako basketbalového rozhodcu. Pozvanie prijal a o sebe prezradil, že naozaj je medzinárodný rozhodca a tréner v basketbale. Zo svojho detstva deťom prezradil, že sa narodil v Bratislave a celý svoj život tu žije. Jeho rodičia dlhé roky bývali na Kvačalovej ulici a on tu začal športovať. Ako každý chlapec začal najprv s futbalom a pretože bol veľmi vysoký a tenký všetci mu hovorili, že z neho by bol dobrý basketbalista. A tak poslúchol a začal hrávať basketbal za Športový klub SLOVAN. Počas športovej činnosti zažil ako basketbalista veľa úspechov a prešiel kus sveta. Keď skončil s aktívnou činnosťou stal sa rozhodcom. Ako rozhodca dbal nato, aby hráči pri hre dodržiavali dané pravidlá. Veď každý šport má svoje pravidlá. Napríklad vo futbale sa hrá len s nohou, nesmie sa s rukou a hrá sa na brány. Vo volejbale sa hrá s oboma rukami a lopta sa prehadzuje cez sieť. V hádzanej sa lopta drží v ruke, beží sa s ňou cez ihrisko, hráči akoby sa naháňali a góly sa dávajú tak, že lopta sa do brány rukou hodí. V basketbale sa lopta udiera o zem, prihráva sa spoluhráčovi a hádže sa do košov. Pričom za každý hod sa získajú hneď dva body. V basketbale sa nohou nehrá. Počas svojej kariéry dosiahol úspech, že pískal basketbalové zápasy na olympiáde v Sydney a Barcelone. Upozornil deti, že tento rok budú letné olympijské hry v Londýne. Každý športovec túži dostať sa na olympiádu a vyhrať. Potom mu deti porozprávali aké športové aktivity robia. Chcel by aby aj jeho deti Maťko a Julinka boli dobrí športovci. Syn Maťko už začal s basketbalom a Julinka sazatiaľ naučila korčuľovať, plávať, bicyklovať a hráva bedminton a tenis. Celá ich rodina každú nedeľu hráva tenis. Spoločne sa stretnú na tenisovom dvorci, porozprávajú sa čo nové sa udialo cez týždeň, zahrajú si a potom sa spoločne naobedujú. Tak si udržujú dobré rodinné vzťahy.Potom si deti vyskúšali základné desatoro malého basketbalistu – rôzne cviky s loptou zamerané na motoriku a obratnosť ruky, jemnú motoriku prstov a drobného svalstva končekov prstov, presné a správne uchopovanie lopty a rôzne triky s loptou okolo seba, pomedzi nohy. Na záver zaradil štafetové hry s loptami, ktoré boli zamerané na rýchlosť, presnosť odovzdávania lopty, hádzanie lopty do koša, obratnosť tela – beh s loptou dopredu, dozadu, člnkový beh. Mnohé cviky deti poznali z pohybových cvičení.
10/ 17. 05. 2012
10/ 17. 05. 2012 prišla medzi deti vedúca Referátu metodiky škôl a školských zariadení na Miestnom úrade Ružinov, Mierová 21 v Bratislave Mgr. Viera Kováčová. Pani Vierka bola predtým v našej škole za riaditeľkou školy a pri odchode nazrela do triedy. Vtedy deti kreslili rôzne predmety z histórie zo školského programu. Tento týždenný projekt sa volá Putovanie v čase a v priestore. Zaujali ju množstvom vedomostí a grafickými zručnosťami. Hovorila im, že by sa niekedy prišla pozrieť čo robia, ako sa učia. Vtedy deti napadlo, že jej pošlú pozvánku, aby prišla. Na základe tejto pozvánky nás navštívila a stretnutie s deťmi malo tri časti. V prvej časti porozprávala deťom o sebe. Narodila sa v bratislavskej nemocnici pri Modrom kostolíku – Bezručova ulica - dnes už nefunguje. Mala dvoch starších bratov a v byte neostávalo veľa miesta, rodičia sa rozhodli, že v záhrade v Prievoze postavia dom, aby bolo dosť miesta pre všetkých. Ona tam doteraz býva a v záhrade jej nádherne vyspevujú vtáčiky. Pretože dom stojí na Hríbovej ulici, v škole ju volali Dubák. Do materskej školy chodila na ulici Šťastná a bola tam naozaj šťastná. Bola veľmi živý škôlkar, najmä na lehátku. Stále vyrušovala, pani učiteľka ju neustále napomínala a tak ju dedko začal brávať po obede domov.Do základnej školy chodila na ulici Kladnianska, dnes sa táto ulica volá Mierová a ona oproti svojej bývalej škole chodí do práce. V škole sa jej darilo, mala vždy dobré vysvedčenie a môže ho ukázať každému. V škole bola partia kamarátov. Vždy si pomáhali. Tí, čo vedeli matematiku pomáhali s príkladmi a tí, čo vedeli slovenčinu pomáhali s pravopisom. Veľmi rada mala telocvik a často reprezentovala školu na rôznych pretekoch. Vždy sa tešila, že sa „uleje“ z vyučovania – hrávala hádzanú. Pretože mala rada jazyk slovenský, aj ho vyštudovala na vysokej škole a potom vyučovala na základnej škole starších žiakov. Neradi písali diktáty, často v nich robili chyby, preto im pripomínala, že musia veľa čítať. Pri čítaní sa naučia, ako sa píšu slová a kde sa aké i,y píše. Druhým jazykom, ktorý vyštudovala bola francúzština. V tomto jazyku na rozdiel od slovenčiny je potrebné r vyslovoval hrdelne. V slovenčine sa r vyslovuje tak, že konček jazyka pritlačíme o horné podnebie. (Deti:...“povedz nám Dobrý deň po francúzsky – Bon jour ...). Ako mladá učiteľka sazaľúbila, vydala a narodil sa jej syn Miško. Keď mal šesť rokov v škôlke jej nakreslil obrázok Macka Uška, kde napísal: MAMIČKE Z VEĽKEJ LÁSKY, ABY SA TI OČKÁ SMIALI A NIKDY NEPLAKALI. Vedel už písať pred začiatkom vstupu do základnej školy. ( Deti:...“aj my už vieme...“, ....a Riško už vie písať písanými písmenkami....“). V škole veľmi rada cvičila, kreslila, iba spievať nevedela. Pani učiteľka ju preto vždy upozorňovala:..“ Vierka Ty nie... Ty nespievaj...“).S kamarátmi sa radi hrávali metlový tanec a vybíjanú. Vybíjanú sa hrávali na ceste pred domom, lebo vtedy nebolo tak veľa áut. Často si robievali volejbalový turnaj, ale dnes sa už na ceste hrať nedá. Jednak chodí veľmi veľa áut a je to aj zakázané zákonom. Spomína si, že okolo domov mali drevené ploty a cez latky bolo vidieť do dvora. Toto využívali na hranie divadielok. Sami si nacvičili nejakú rozprávku. Jej kamaráti z detstva, sú kamarátmi dodnes, čo ju veľmi teší. Ako žiaci zbierali servítky – boli na nich veľmi pekné obrázky. Vtedy neboli v obchodoch také pekné ako sú teraz, nosili ich zo zahraničia. V škole na krúžkoch sa učila pliesť, vyšívať, háčkovať a šiť pre bábiky. Šitie ju veľmi bavilo a pretože voľakedy nebolo dostať v obchode také pekné oblečenie, často si ho šila doma sama, lebo dať si ho šiť krajčírovi bolo drahé. Táto záľuba ju drží doteraz. Mnohé blúzky, sukne si ušila sama. Teraz už oblečenie dostať kúpiť v obchodoch. Je krásne, od výmyslu sveta. Takže teraz už len veci opravuje – obšíva, prešíva, zašíva. Spomína si, že pre svoje bábiky mala kočiarik. Podarovala ho malej Jarmilke, ktorá nemala žiaden kočiarik, lebo nemali peniažky.V úvode druhej časti sa v spomienke vrátila k synovi Miškovi, ktorý mal rád knihy. Každý večer mu musela z nich čítať. Jeho najobľúbenejšia kniha bola LINDA mačka záhradná od spisovateľky Markéty Zimmerovej. (...deti porozprávali aké knihy obľubujú, ktoré sú ich obľúbené rozprávky...či im večer rodičia čítajú...). Potom deťom priblížila obsah knihy a prečítala im prvú časť, kde sa dozvedeli, prečo sa volá LINDA mačka záhradná. Po prečítaní deťom dala krátky test:
1.Môžeme povedať, že mačka existuje len v jednej farbe?
2.Je mačka malé zviera?
3.Aké časti tela má mačka?
4.Viete povedať, aký jedálniček má mačka?
V závere tejto časti deťom ešte pripomenula:...že keď mali doma mačku, dávali jej piť veľa mliečka. Ako dospelá sa dozvedela, že mačky nemajú piť mlieko, hoci ho majú radi, lebo im škodí na ľadvinky. Tak ako deti majú radi cukríky – jedia ich, ale rôzne farbivá v nich sú pre organizmus detí škodlivé. Z histórie vieme, že v starom Egypte mačka bola vzácne zviera, a bola chránená, často sa mumifikovala s bohatými majiteľmi. Bola symbolom určitej sociálnej vrstvy....ale o tom sa viacej dozviete z iných kníh.
V tretej časti deti tvorili na základe prečítaného príbehu mačku Lindu. Priniesla množstvo rôznych kusov látok, gombíkov a vlny. Deti dostali výkresy A3, nožnice a lepidlo, voskovky. Vyberali si látky, gombičky, samostatne si strihali tvar tela mačky a dotvárali detaily. Počas aktivity deťom pomáhala. Hotové práce boli úžasné.
Záver: vyhodnotenie aktivity a stretnutia sa deťmi. Zvyšný materiál im ponechala na ďalšie činnosti.
11/ 18. 05. 2012
11/ 18. 05. 2012 nás navštívila knižná redaktorka so špecializáciou na detské knihy Mgr. Katarína Škorupová. Porozprávala deťom prečo si vybrala svoje povolanie, ako taká detská knihy vzniká. Priniesla deťom dve detské knihy o starých rodičoch na čítanie pokračovaním, počúvanie s porozumením a prácu s textom. Obe knihy deťom priblížila.Z jej rozprávania deťom: ...keď bola malá veľmi rada mala knihy. Veľa čítala. Vždy sa niekde zašila – ukryla, aby ju nik nevyrušoval a čítala. Po skončení strednej školy študovala na vysokej škole jazyk slovenský, potom ho vyučovala a neskoršie sa stala knižnou redaktorkou. Číta prinesené texty spisovateľov, odporúča im, čo treba zmeniť, doplniť, opraviť. Deťom priniesla dve nové o starých rodičoch. V knihe Operácia orech spisovateľka Andrea Gregušová píše príbeh o svojich deťoch, ktoré idú na prázdniny k starým rodičom a zistia, že stará mama počas prázdnin bude na liečení, lebo dostala poukaz. Budú tam len so starými otcami, ale oni na rozdiel od ostatných detí majú troch starých otcov. Počas prázdnin ostanú s týmito tromi deduškami. S tromi preto – lebo ich starý otec má dvoch bratov a oni žijú s ním. Pretože jeden dobre nevidí – deti ho volajú DEDOČKO, jeden má problém s nohami, je na vozíčku a deti ho nazvali DEDNOŽKO. Naozajstný starý otec dobre nepočuje, tak ho volajú DEDUŠKO. A tak cez prázdniny ostane plný dom chlapov a jedna baba s nimi. V knihe sú veselé príbehy detí, huncútstiev.
V druhej knihe KLÁRA a mátohy spisovateľka Petra Nagyová Džerengová píše o detskom strachu a dedkovi malej Kláry, ktorý si zaumienil, že ju cez prázdniny musí odučiť báť sa. Ako sa mu to darilo a čo všetko Klára u neho zažila im v krátkosti priblížila. Takou zaujímavosťou tejto knihy je, že ju ilustrovala Katarína Gasko, ktorá ilustrovala aj Šlabikár, ktorým sa vyučuje v Základnej škole Vazovová, kde budú chodiť aj niektoré deti z triedy.
V závere sa s deťmi porozprávala, či oni chodia na prázdniny k starým rodičom, čo tam robievajú a prečo sú starí rodičia lepší –prečo im dovolia všetko alebo viacej ako ich rodičia. Obe knihy deťom podarovala. Knihy boli na pokračovanie dočítané a príbehy z nich deti ilustrovali.
12/ 24. 05. 2012
12/ 24. 05. 2012 medzi deti prišiel Riškov otecko – Ing. Marián Filka. Malý Riško si uvedomoval výnimočnosť svojho ocka a do aktivít ho prihlásil sám. Napísali sme mu pozývací lista pán Marián si našiel čas. Pán Marián v besede poukázal na rozdielnosti života našich predkov a ich potomkov. Tieto rozdielnosti v živote priniesli zmeny v používaní techniky. Jej neustáleho zlepšovania, modernizovania. Beseda s ním, na rozdiel od tých predchádzajúcich, bola prezentovaná multimediálne. Deťom priblížil automatizáciu v domácnosti a vo fabrike pri výrobe áut. Celú výrobu áut riadia stroje – naprogramované automaty. Od surového balíka špeciálne upraveného plechu, až po poslednú úpravu – odchod z linky – prevoz na predaj. Vo fabrike pri linke pracuje len niekoľko ľudí – sledujú, či nenastala nejaká drobná chyba a pás by museli zastaviť, aby sa nevyrábali nepodarky, ktoré by si nikto nechcel kúpiť, lebo by ohrozovali jeho bezpečnosť – teda zdravie, či život. Deti to tak zaujalo, že prezentáciu opakoval trikrát. Potom sa pýtali ako sa dá pomocou automatizácie vyrobiť čokoláda, pivo... Aký bol, keď bol malý –rozprával:...že tiež chodil do materskej školy, robil tam rôzne čertoviny. V základnej škole do družiny nechodil, ako to musia teraz deti., lebo ich rodičia sú ešte v práci. Keď on študoval neboli ešte mobily..., keď sa začali používať, zaujalo ho to, začal sa o to zaujímať, veď mobil to je malý počítač, kde je tiež všetko naprogramované – zautomatizované. Veľa sa musel učiť, až sa stal obchodníkom so škatuľkami, kde sú naprogramované automatické úkony strojov, prístrojov. O týchto vecičkách vyučuje aj študentov na vysokej škole a chodí veľa po svete a propaguje – ponúka ich do výrobných procesov. Deti vymenovali, kde všade sa s automatizáciou v bežnom živote stretneme ( výťah, bankomat, semafory, eskalátory, mikrovlnka, chladnička, mraznička, automatická práčka, umývačka riadu, nové vysávače, v aute – oznámenie – pípanie, že máme prázdnu benzínovú nádrž, alebo treba doliať olej..., polievanie záhrad – závlaha rastlín, kvetiniek, zeleniny v skleníku...,alebo že dieťaťa vo svojej izbe plače...). To všetko vymysleli ľudia, aby si zlepšili, skvalitnili život. Čas, ktorý by museli tráviť pri niektorej činnosti môžu využiť inak, môžu zatiaľ robiť niečo iné. Voľakedy to takto nebolo. Preto starí rodičia spomínajú, že sa ťažko nadreli – narobili, že to boli ťažké časy. Ich deti a vnuci im to vymysleli, ale oni to nevedeli používať, lebo sa to neučili, báli sa toho, museli sa to od nich naučiť. Zapáčilo sa im to. Veľmi im to zľahčilo život. Aj deťom pripomenul, že je potrebné veľa sa učiť, aby si ľudia svoju prácu zľahčili, zjednodušili, lebo robiť stále ten istý pohyb ich unavuje, otravuje...nechce sa im, alebo sú leniví a vymýšľajú ako sa uliať. Deťom, keď sa nechce, začínajú vymýšľať, že ich bolí hlava, alebo im stále treba ísť na záchod...že sú smädné... To sa deťom veľmi páčilo, lebo aj oni často tak v triede vymýšľajú. Poznatky z prezentácie deti graficky znázornili.Po určitom čase sa malý Gregorko priznal, že cez víkend navštívili Dražďany, kde automobilka Volkswagen má múzeum.
13/ 29. 05. 2012
13/ 29. 05. 2012 pozvali sme do triedy Samkovho ocka – Ing. Gabriela Baniča. V knihe o rôznych vynálezoch sme objavili, že Štefan Banič vynašiel padák.V úvode hovoril o súvislostiach rodostromu s dneškom a o ľuďoch, ktorí pred nami priniesli pre ľudstvo nové myšlienky, vynálezy, konkrétne o svojom praprastrýkovi Štefanovi Baničovi, ktorý bol jeho dedkovi bratranec. Pochádzal z dedinky pri Trnave, ktorá je dnes časťou Smoleníc. Narodil sa asi pred 140 rokmi a pretože jeho rodičia boli chudobní, odišiel za prácou do Ameriky. Tam veľmi ťažko pracoval na poli, v bani i v továrni na výrobu strojov. Pretože v tom čase začínali ľudia lietať na lietadlách a táto technika ešte nebola taká vyspelá, často havarovali. Znepokojovali ho osudy letcov. Hoci veľa vedcov a technikov rozmýšľalo ako to zmeniť, nepodarilo sa im nič dobré vymyslieť. Veľa rozmýšľal aj Štefan ako by im pomohol, hoci nemal žiadnu školu. Dostal nápad a zhotovil padák, ktorý sa podobal na dáždnik. Všetko si dokázal sám vypočítať a sám zhotoviť. Svoj nápad aj vyskúšal skokom z pätnásť poschodového domu. Skúšobný skok sa vydaril. Ponúkol ho americkej armáde a jeho vynález bol uznaný, ako zlepšený, zdokonalený letecký padák. Svoj vynález si dal aj patentovať. Predtým musel vypracovať spis, ktorý obsahoval presný popis konštrukcie a nákres. Práve táto patentová listina sa dostala do dejín a kníh, a tak o Slovákovi Štefanovi Baničovi vie celý svet. Jeho padáky používali americkí vedci v prvej svetovej vojne. Ku koncu života sa vrátil späť na Slovensko, do svojho rodiska. So svojim synom pri Smolenciach objavili jaskyňu Driny, vyčistili ju a sprístupnili ľuďom. Pred touto jaskyňou je tabuľka s jeho menom a krátkou informáciou o ňom. Tiež na bratislavskom letisku pred vstupnou halou je jeho busta. Deti si prezreli fotodokumentáciu o padáku, patentovú listinu a zmenšeninu modelu padáka s letcom.
V rodine Baničovcov majú ešte jednu zvláštnosť. Adamkova mamina pochádza z rodiny Koštialových. Tejto rodine uhorský kráľ roku 1476 udelil kráľovský erb, ktorý bol vyšitý na plátno. Niektoré časti erbu sú vyšívané zlatou nitkou. Rodina si ho doteraz ochraňuje (viď fotodokumentácia). Beseda deti zaujala a vynálezcu padáka kreslili. Niekoľko detí dokreslilo aj ďalšie jeho zlepšovanie podľa encyklopédie.
V rodine Baničov majú ešte jednu zvláštnosť. Adamkova mama pochádza z rodiny Koštialovcov, ktorým uhorský kráľ roku 1476 udelil kráľovský erb. Je vyšitý na plátne. Niektoré časti erbu sú vyšívané zlatou nitkou. Rodina si ho doteraz ochraňuje (viď fotodokumentácia). Beseda deti zaujala a vynálezcu padáka kreslili.
14/ 29. 05. 2012
14/ 29. 05. 2012 po obede do triedy zavítala ďalšia návšteva – Mgr. Anita Holá, učiteľka terajších prváčikov v Základnej škole Drieňová. Pani učiteľku deti poznajú z návštev. Chodí do triedy za ich učiteľkou, svojou mamou, ktorá im prezradila, že Anita niekoľko rokov vyučovala v zahraničí potomkov Slovákov. V úvode im priblížila ako sa Slováci, naši predkovia dostali do sveta. „Z rozprávok alebo zo seriálu o Šeherezáde, či z dovolenky s rodičmi v Turecku ste zaiste počuli o Turkoch.“ Začala rozprávanie Anita. V rozprávkach sa spomína, že veľmi, veľmi dávno Turci žili zvláštnym životom. V ich palácoch sa všetko ligoce. Takéto krásne veci, zlato získali rôznym spôsobom. Mnohí chodili na koňoch po svete a všetko čo sa im páčilo, brali – rabovali do svojej krajiny pre svojich pánov. Z chlapcov si robili – vychovávali bojovníkov. Z dievčat, mladých a pekných žien, slúžky, opatrovateľky, tanečnice. V básni Turčín Poničan o tejto skutočnosti píše spisovateľ Samo Chalupka. V krátkosti im priblížila obsah básne a pripomenula, že sa budú o tom učiť v literatúre, keď budú starší žiaci. Pred týmito Turkami všetci ľudia utekali, báli sa ich. Kadiaľ prešli ostali prázdne domy, neobrobené polia, tak sa tam začali ľudia z hornatých častí Slovenska – vtedy Uhorska – sťahovať. Naši predkovia sa tak dostali na územie terajšieho Maďarska, Rumunska, Chorvátska, Srbska. Po vojne sazase dohodli víťazi, že si usporiadajú hranice, a tak mnohí Slováci museli ostať žiť na Ukrajine – najmä v Zakarpatsku. Možno aj vaši prastarí, alebo starí rodičia spomínajú, že mnohí mladí otcovia museli odísť do Ameriky, aby si zarobili peniažteky a tie posielali poštou svojim ženám, ktoré sa doma starali o deti, obrábali polia a chovali zvieratá. Existuje o tom mnoho kníh, ba aj filmov. Tak sa Slováci dostali do sveta a vy ich môžete aj dnes objaviť počas dovolenky v zahraničí. Niektorí vám už nebudú dobre rozumieť alebo niektorým nebudete rozumieť vy. Ich potomkovia sú na svojich predkov hrdí, učia sa ich piesne, tance a obliekajú si ich kroje. Naša vláda podporuje to, že sa chcú učiť slovenský jazyk, pomáha im so školami, kde sa vyučuje po slovensky tak, že tam posiela učiteľov zo Slovenska, aby ich naučili nielen pekne slovensky hovoriť a rozumieť slovenčine, ale aby ich naučili slovenské pesničky, básničky, tančeky. Hovoríme, aby si zachovali materinskú reč, aby si ju zapamätali. Do týchto škôl chodia na návštevy zo Slovenska významní ľudia. Zaujímajú sa ako sa im darí, aké majú problémy, či majú pre školu dosť peniažkov. Bol tam na návštevu aj náš prezident Ivan Gašparovič, premiér vlády Róbert Fico, minister vnútra Róbert Kaliňák, bývalý minister zahraničných vecí Mikuláš Dzurinda, bývalý minister hospodárstva a terajší minister poľnohospodárstva Ľubomír Jahnátek. Vysvetlila deťom, čo znamená materinská reč. Takto sa do zahraničia dostala aj ona, učila deti zahraničných Slovákov. Učila v Maďarsku a na Ukrajine v Užhorode. Spomenula, že jej mama, zasa učila deti v materskej škole v Budapešti po slovensky. Poukázala na rozdielnosti v hodnotení. Na Slovensku dobrý žiak dostáva známky od 1 do 5, pričom jednotku dostane za vynikajúce výsledky, že všetko vie, dobre počíta, pekne číta, píše, nerobí pri písaní chyby, pekne cvičí a dobre sa správa. V slovenskej škole v Maďarsku je to opačne. Dobrý žiak dostane za dobré výsledky v škole 5 a zlý, neporiadny zase 1. Raz sa jej stalo, že žiaci v písali diktát. Poopravovala im ho a oznámkovala tak ako na Slovensku od 1 po 5. Rozdala zošity a maďarskí žiaci sa smutne pozerali a pýtali sa, že prečo dostali 1, keď v diktáte nemali ani jednu chybu. Vtedy si uvedomila rozdielnosť v hodnotení žiakov a musela im známky prepísať. Tí čo mali od nej 1 dostali 5, a opačne. Na Ukrajine je to ešte ťažšie. Tam žiaci majú najlepšiu známku 12, 11;naša 2 je tam 10, 9, naša 3 – je 8,7, naša 4 – 6,5,4 a naša 5 môže byť 3,2. Kto dostane 1, ten prepadne – nemôže ísť do vyššej triedy. Ostane sa všetko učiť znova. Písmenká na Ukrajine sa volajú azbuka, trieda sa povie po ukrajinsky klas.Na Ukrajine na konci školského roka mnohí žiaci dostávajú diplomy –Hramoty – čo znamená, že sú v tom gramotní, že to dobre vedia, že to vedia lepšie od iných, je to veľká odmena. V ukrajinskej škole je zvláštny zvyk. Na začiatku školského roka majú slávnostné otvorenie. Volá sa to Prvý zvonček a na konci zase slávnostné ukončenie – Posledný zvonček. Vtedy všetci žiaci prídu krásne poobliekaní, dievčatá majú dlhé vlasy zapletené do vrkočov s veľkými mašľami. Na Slovensku taký rituál už nezachovávame. Písanky ukrajinských prváčikov nie sú také pekne vyzdobené, sú v nich šikmé čiary a malý prváčik sa musí v tých čiarach zorientovať a naučiť sa v nich písať písmenká. Deťom prehrala slovenskú a ukrajinskú verziu rozprávky Ako cigáň čerta ošalil, aby si vedeli porovnať rozdielnosť jazykových kódov. Niektorým slovám intuitívne rozumeli. Potom sa pýtali ako sa povie po ukrajinsky kôň, auto, dovidenia, pes, mačka, dieťa, prosím ťa...dobrý deň....niektoré slová sú vtipné a znamenajú niečo iné ako sme my zvyknutí. Napríklad, keď na Ukrajine povieš: „... tu niečo páchne...“, znamená to , že niečo pekne vonia, ale na Slovensku tým myslíme, že niečo smrdí. A opačne, keď na Ukrajine povieš: „ fuj, tu niečo vonia“, znamená to, že tam niečo páchne. V Rumunsku zase keď sa idú fotiť povedia, že sa idú vymaľovať. Vysvetlila im, že mnohým slovám preto rozumieme, lebo oba jazyky patria do skupiny slovanských jazykov. Patrí sem ešte čeština, poľština,ruština, srbčina, chorvátčina ...Všetci potomkovia Slovákov v zahraničísa spolu stretávajú, vydávajú si časopisy, kde píšu čo je nové a radi spievajú slovenské pesničky. Ukrajina je tiež pekná krajina, je oveľa väčšia ako Slovensko, ale žije sa tam ťažšie. Má veľa prírodných pokladov a zvláštností a na rozdiel od Slovenska je tam v zemi skrytých veľa drahokamov a polodrahokamov – sú to krásne farebné kamienky. Na záver si spolu zaspievali obľúbené piesne malých Slovákov v zahraničí a Anita im hrala na harmoniku. Po skončení besedy deti učiteľku Anitu kreslili, ako hrá na harmonike. Mnohé deti spomínali, že oni nevedeli, že aj v zahraničí sú školy, kde sa učia slovensky ako cudzí jazyk.
15/ 30. 05. 2012
15/ 30. 05. 2012 zavítal medzi deti Vinckov ocko RNDr. Martin Martinka.Z rodostromu rodiny Martinkovcov, od Vincka sme sa dozvedeli, že jeho ujo Juraj, chodí do Afriky. Táto informácia nás zaujala, tak sme pozvali jeho otecka, aby nám o tom niečo povedal, lebo jeho brat Juraj – lekár, bol pracovne zaneprázdnený. Dvojča Juraj, ako lekár chodí na misie do rôznych krajín Afriky, kde pomáha uzdravovať chorých. Afrika je obrovský kontinent, kde je ešte málo vzdelaných ľudí, lebo sú veľmi chudobní, nemajú dosť peňazí na štúdium. Preto tam chodia ľudia z Európy, aby im pomohli. Okrem angličtiny sa musel naučiť aj jazyk domorodcov, aby mu rozumeli čo im hovorí, keď ich lieči. Najprv mu pomáhal prekladateľ a od neho sa potom naučil dorozumievať sa s chorými. Tak pozná niekoľko afrických jazykov. Typické sú pre ne mľaskavky. Hovorí sa , že dorozumieť sa v cudzom jazyku, otvára bránu do sveta. O jeho misii sa často píše v rôznych časopisoch. Zakladali aj školu pre africké deti. Trieda bola iná na akú sme zvyknutí na Slovensku. Malí Afričania si do nej priniesli ručne vyrezávané sošky. RNDr. Martin Martinka deťom prezradil, že s bratom Jurajom sú dvojičky. Veľmi sa na seba podobajú a keď chodili do základnej školy často ich nevedela rozoznať ani ich učiteľka. Tak zažili kopec smiešnych príhod. Po skončení štúdia v gymnáziu brat Juraj chcel byť lekárom a on išiel študovať na Fakultu matematiky, fyziky a informatiky UK v Ba. Na vysokej škole získal vedomosti zvládať stúpajúce vedecké, technické i spoločenské nároky nielen teraz – v súčasnosti, ale aj v budúcnosti. Naučil sa rôzne spôsoby myslenia pre riešenie zložitých úloh. K tomu všetkému potreboval veľa informácií. Tie získal nielen v knihách, ale veľa cestoval po svete. Prešiel všetky svetadiely. Zážitky z týchto ciest priblížil deťom multimediálne. Zároveň im priniesol ukázať základné potreby cestovateľa (deti tieto potreby veľmi zaujali, viď kresbičky). Okrem týchto potrieb je dobre, keď každý cestovateľ pozná svetový jazyk. Vo svete sa najviac dohovoria ľudia s angličtinou, potom so španielčinou, francúzštinou, nemčinou a aj ruštinou. To preto lebo predkovia Európanov pri cestách do sveta si nové – objavené krajiny podmanili a domorodci sa naučili ich jazyk, nie opačne. Tieto jazyky sa tam zachovali doteraz. Počas ciest vo svete objavil ľudí čo majú veľmi dlhé krky, lebo keď sú deťmi, rodičia im dávajú okolo krku krúžky a tým sa im krk predlžuje. Alebo stretol ľudí, ktorí boli o polovicu menší ako on. Alebo boli v krajinách, kde ľudia chodia zahalení. Chránia sa pred pieskom a silným slnkom. Stretli rôzne sfarbených ľudí. Alebo v Číne sú ľudia, ktorí majú šikmé oči. Dokonca objavil domy, ktoré boli na koloch nad vodou. So svojim kamarátom si tam vyskúšali jednu noc prespať. Alebo boli v Tibete, kde sú staré tisícročné chrámy a miesto strechy sú obrovské kmene stromov, ktorých korene siahajú ponad vchod do týchto chrámov. V Ázii zasa poslal kamaráta, aby niečo išiel kúpiť jesť a on priniesol pečené chrobáky, ktoré mali chuť ako karamel. Potom všetko, čo cez deň jedli malo takúto chuť – ostalo im to v podvedomí mozgu. Vo svete si človek musí dávať pozor nielen čo je, ale aj čo pije. Lebo domorodci sú nato zvyknutí, im sa nič nestane, ale my Európania nie. Hneď dostaneme rôzne črevné ochorenia. Zaujímavé je, že aj keď oni majú ťažké životné podmienky a keby sme ich presťahovali na Slovensku, im by sa tu síce páčilo, ale nevedeli by tu žiť, im je dobre len doma. V Rumunsku im nepomohli žiadne mapy, lebo v mnohých častiach nie sú cesty. Zažili tu príbeh, keď ich ovčiarske psy prenasledovali celý deň. Keby neboli mali palice, bolo by to skončilo uhryznutím. Dokonca počas ciest v Rumunsku objavili staré opustené chatrče, kde mohli s kamarátom prespať. Ale každý tu musí byť slušný. Musí vedieť, čo sa môže a čo nie. Pri odchode musí všetko nechať tak, ako to našiel. Oni našli drevo, v nádobe vodu. Objavili aj Mŕtve more, kde je taká slaná voda, že sa v nej nedá plávať a problém je aj si v nej ľahnúť. V Maroku je problém s vodou, ľudia si ich hĺbia a k ním si kopú veľa schodov, aby si naraz vodu mohlo nabrať veľa ľudí. V Maroku zistili, že tu nemajú elektrinu, svietia si tam so sviečkami, alebo so špeciálnymi lampami, keď to dohorí, je tma...Objavili stroskotanú loď, alebo zhrdzavené auto, ktoré sa cestovateľom pokazilo – nevedeli si to opraviť, tak ho nechali tam. Časom sa tam nasťahovali rôzne drobné živočíchy. Počas objavovania sveta cestoval vlakom, autom, autobusom, lietadlom, loďou, lodičkami z rôzneho materiálu, viezol sa na ťave, slonovi, koňovi...Opýtal sa detí prečo sa cestuje. Deti odpovedali:...“aby sme poznali ľudí, ich domy, aby sme sa niečo naučili, mohli si niečo kúpiť, čo tu nedostaneme, lebo sa nám chce ísť niekde preč, lebo máme dovolenku..., spoznáme rôzne piesne, tance, oblečenie, zvieratá, rastliny“. Ľudia odjakživa túžili cestovať a objavovať neznáme časti Zeme. Keby to tak nebolo, nepoznali by sme našu Zem, jej najvzdialenejšie kúty. Z veľkých cestovateľov je známy Marco Polo, ktorý cestoval do Číny alebo Kolumbus sa plavil cez Atlantický oceán do Ameriky, Vascode Gama do Indie, veľkými moreplavcami boli Portugalci, kapitán Cooksa zasa plavil do Antarktídy a narazil na neprekonateľné množstvo ľadu. Dokonca z kníh poznáme, že aj Slovák Móric Beňovský bol cestovateľ a usadil sa na ostrove Madagaskar v Afrike. Domorodci ho mali za kráľa a mnohí ďalší, ktorí mali odvahu a otvorili nám dvere k nepoznanému. Jeden portugalský dobrodruh oboplával celú zemeguľu. A trvalo až štyristo rokov, kým jeden Američan obletel svet ako prvý, alebo ďalší Američan ako prvý obišiel svet pešo a počas cesty zničil 20 párov topánok. No a ruský kozmonaut zasa ako prvý obletel Zem v kozmickej lodi za 100 minút. Ale, keď chceme cestovať musíme nielen vedieť iný jazyk, ale musíme byť aj zdraví, musíme zvládať veľa chodiť – mať kondičku, musíme sa vedieť psychicky a fyzicky pripraviť. „Viete čo to znamená?“, opýtal sa detí. Vysvetlil: „...pred cestou veľa behať, chodiť, otužovať sa , vyskúšať si pobyt vonku za rôzneho počasia, dať sa lekárom vyšetriť, zaočkovať sa proti chorobám, mať dostatok peňazí, zaobstarať si vhodné oblečenie, pripraviť si len najnutnejšie veci, aby sme ich dokázali celý čas nosiť, pred cestou si dopredu preštudovať mapu, trasu, oznámiť najbližšej rodine kde sa chystáme a kde kedy budeme, musíme byť silní, vedieť riešiť rôzne problémy sami...., musíme sa vedieť v prírode orientovať podľa kompasu, hodín, pohybu slnka, vetra...hviezd, súhvezdí, poznať kde je na oblohe Polárka, lebo na južnej strane Zeme ju nevidieť, musíme si zobrať len najzákladnejšie potraviny na dobu aklimatizácie – pokiaľ si zvykneme na nové prostredie a zvyky ľudí v ňom, tiež si musíme zobrať vodu, aby sme prežili pokiaľ si budeme môcť ju kúpiť...samozrejme potrebujeme PAS – identifikačný preukaz, kde sú naše najdôležitejšie údaje...všetko si musíme vyberať – pripraviť podľa toho kam ideme. Iné veci potrebujeme do púšte, do lesa, pralesa, skál, ľadovca...tiež potrebujeme veci na uvarenie jedla v prírode....Nesmie chýbať zapaľovač ohňa, ktorý funguje aj keď prší, fúka vietor. Musíme si dopredu zistiť aké zvyky majú domorodci v krajine kde ideme, aby sme ich nenahnevali – keď sa vieme slušne správať, aj oni sú k nám slušní, pomôžu nám. So všetkými pomôckami sa musíme naučiť ešte doma manipulovať, lebo vo svete nám nemá kto pomôcť. Všetky potreby treba kupovať v špeciálnych obchodoch pre cestovateľov a nie kade tade na trhu – lebo tie sú nekvalitné a môžu nám ohroziť život...Žiaden cestovateľ na takúto výpravu nemôže šetriť, lebo sa mu to vo svete vypomstí. Zlatokopi voľakedy, keď išli do sveta hľadať zlato, utáborili sa niekoľko dní za svojím mestom, overili si, či majú všetko a potom pokračovali v ceste. Po stretnutí získané poznatky deti grafický znázornili. V kresbe sa najviac vyskytli potreby cestovateľa. Po besede deti mali veľký záujem o knihu Cesty veľkých objaviteľov s mapami.
Pán Martin najprv rozprával o svojom bratovi – dvojčati Jurajovi – lekárovi, člena misie profesora, Mudr. Krčméryho, PhD. do Afrických krajín.
V ďalšej časti stretnutia rozprával deťom o svojich cestách po svete a o výbave cestovateľa; rozprávanie prezentoval multimediálne:
Po besede deti mali veľký záujem o knihu Cesty veľkých objaviteľov s mapami
Nakreslili prvého človeka, čo obletel Zem na lietadle za asi sedem dní, ....čo peší prešiel okolo Zeme a zodral viacej ako 20 párov topánok a znázornili človeka, čo na rakete obletel Zem asi za 100 minút...
16/ 01. 06. 2012
16/ 01. 06. 2012 – na Deň detí zavítal medzi deti vzácny hosť. Obľúbený a známy slovenský herec v mnohých krajinách Marián Labuda – starý otec Patrika z mladšej triedy. Hoci často chodí pre svojho vnúčika, deti ho nepoznali ako herca. Počas stretnutia im porozprával, že ako malý žiačik vystupoval pre rodičov v škole. Hral lacného Janka – vykrikoval – predával rôzne drobnosti. Predstavenie sa tak páčilo, že ho potom museli v škole niekoľkokrát ešte opakovať. Potom mu všetci hovorili, že on raz bude herec. Tak sa mu to zapáčilo, že sa ním nakoniec stal, ale aby to tak bolo, musel študovať na Vysokej škole múzických umení, kde sa učil ako sa treba pohybovať, cvičil si jazyk, aby ho mal ohybný. Musel si cvičiť pamäť, pretože herec sa počas svojho života musí naučiť naspamäť veľa textov. Ale herci, keď niečo zabudnú v divadle, tak tam majú šepkárku, ktorá sleduje text a našepká im. Vo filme to tak nie, keď herec zabudne text, režisér sa na neho nahnevá a musí sa ho doučiť. Nemôže ho čítať z papiera, lebo kamera by to zachytila. O herca sa starajú ešte kostyméri, krajčíri, kulisári, osvetľovači, inšpicienti... .Herec počas svojho života hrá rôzne postavy – rôzne povolania. Musí poznať, čo je pre ne typické, dôležité, nemôže si to sám vymyslieť, lebo divákom by sa to nepáčilo. Neprišli by do divadla, do kina, nemali by takého herca radi. Ale herec sa musí starať aj o svoje zdravie. Najmä o svoje hlasivky.Deti majstra vyzvali, aby im zahral človeka, ktorý sa smeje, plače, je veselý, smutný, unavený, drieme sa mu, zúri – hnevá sa. Majstro Labuda ich naučil jazykolam: Strč prst skrz krk. Najprv ho hovorili pomaly a potom čo najrýchlejšie. Po skončení návštevy deti majstra Labudu kreslili.
17/ 07. 06. 2012
17/ 07. 06. 2012 bol Projekt generations@school ukončený vzácnou návštevou v triede. Medzi deti prišla Diankina teta - herečka Dagmar Duditšová. Dozvedeli sme sa o nej z rodostromu Dianky. Dagmar je sestra jej otca. Jedno z detí v priebehu mesiaca máj prinieslo do triedy týždenník Život, kde bol s pani Dagmar rozhovor o jej ceste životom. Napísali sme jej pozvanie a Dianka jej ho odovzdala. Počas stretnutia sme sa dozvedeli, že od malička chcela byť učiteľkou v materskej škole. Ale ako učiteľka v škôlke ostala robiť len pol roka. Všetci jej hovorili, že ona by mala byť herečkou. Vyštudovala za bábkoherečkua začala hrávať rôzne rozprávkového postavičky s bábkami – marionetami. Potom v Zlatej bráne naspievala pre deti veľa pesničiek. Počas štúdia na vysokej škole sa najprv musela naučiť rýchlo a správne – bezchybne vyslovovať všetky fonémy – hlásky. Mali veľmi prísnu pani učiteľku. Najprv sa učili hovoriť rôzne jazykolamy, vytlieskali ich, najprv ich hovorili pomaly a potom rýchlo. Napríklad: Ba-ma-ma, ba-ma-mi, ba-ma-me, ba-ma-mu, ba-ma-mo,ba-ma-mô. Alebo: strč prst skrz krk. Počas cvičenia ich nahrávala a kto mal chybnú výslovnosť, musel dlho cvičiť, aby vyslovoval správne. Počas svojej cesty životom hrala princezničky, strigy, ale aj nejaké zlé postavičky. Na záver naučila deti pesničku:V tej našej záhrade, v tom našom humne,
schodia sa chlapci aj dievčatá šumné.
Čože sa schodia,
čože tam majú,
oni tam bábkové divadlo hrajú!
Majú tam kráľovnú,
mocného kráľa,
gašparka šibala i pecivála.
Pecivál hlúpy, koňa si kúpi,
a potom pane
kráľom sa stane.
Tak potom veselie veliké bolo,
gašparko tancoval odzemok, sólo.
Tancoval polku, skákal a výskal
gajdoš mu gajdoval a slávik pískal.
A potom koniec, zazvonil zvonec,
že už je divadlu, že už je koniec.
//: Bim, bam, bom, bim, bam ://
že už je divadlu, že už je koniec.
Po skončení deti pani Dagmar kreslili a pesničku zaradia do programu k ukončeniu školského roka.
Stretnutie detí s herečkou Dagmar Duditšovou, tetou dieťaťa z triedy, odmalička túžiacou byť učiteľkou detí v materskej škole, s vyštudovanou bábkoherečkou, asistentkou réžie, bývalou televíznou moderátorkou, kameramankou. Deti si vyskúšajú prvky pantomímy, neverbálnej komunikácie, hry s prstovými bábkami a naučili sa pieseň.
Po skončení deti pani Dagmar kreslili a pesničku zaradia do programu k ukončeniu školského roka.
V Bratislave, 25.6.2012
Spracovala: PaedDr. Izabela Holá
8482
Kalendár
Partneri
Kontakt
Národný koordinačný útvar
Úrad vlády Slovenskej republiky
Námestie slobody 1
813 70 Bratislava
| Tel: |
+421 2 57 295 308 +421 2 57 295 435 |
| Fax: | +421 2 57 295 423 |
| E-mail: | eras@vlada.gov.sk |